Hudba ako hra - Treba hľadať nové cesty

rozhovor s Andreou Ballovou, klavírnou pedagogičkou na ZUŠ Ľudovíta Fullu v Ružomberku

« Ďalšie rozhovory

 

 

Andrea Ballová (narodená a pôsobiaca v Ružomberku), študovala na Konzervatóriu v Žiline (Ľudmila Kršková, Ľudmila Fraňová) a na Katolíckej univerzite v Ružomberku (Pedagogická fakulta, odbor hra na klavíri – hudobná výchova). Vyučuje hru na klavíri a korepetuje na ZUŠ Ľudovíta Fullu v Ružomberku. Od roku 2009 je zástupkyňou riaditeľa.

 

Ako sa máte ako profesionálny pedagóg hudby?
Ako pedagóg, ktorého napĺňa hudba a vyučovanie sa mám dobre. Keby som myslela na to, ako štrajkujú učitelia, a ako je ťažšie z toho vyžiť, tak potom sa nemám až tak dobre.

 

Čo vás na tejto práci napĺňa a teší?
Teší ma to, že hudba je krásna a deti sú úžasné. Nejako sa to pekne prelína a stretávajú sa pozitívne veci. Keď chcem deťom priblížiť hudbu, potrebujem preniknúť do ich sveta, spoznávam ich a cítim, že je to navzájom obohacujúce.

 

Prečo sú pre Vás deti úžasné?
Lebo sú čisté a úprimné. Každé dieťa je iné, jedinečné a to je na tom príťažlivé. Navyše keď rastie, mení a rozvíja sa mi pred očami. Je to zázrak, ktorý ma napĺňa úžasom a radosťou. Snažím sa ich pochopiť, povzbudiť a pomôcť im nájsť cestu k hudbe, k cvičeniu, aby ich hudba bavila a našli si k nej vzťah. Väčšinou na začiatku štúdia v základnej umeleckej škole všetci chcú veľmi hrať a tešia sa na to. Príde však prekvapenie, že to nejde samo a musia cvičiť, je v tom určitý sebazápor. Ich kamaráti môžu ísť hneď von, ale oni si musia robiť domácu prípravu. Ak ich hudba baví, tak to ide ľahšie. Dôležitá je však aj podpora rodičov. Mnohí žiaci potrebujú veľakrát ich povzbudenie.

 

Darí sa vám vplývať na deti, aby sa aj doma venovali hudbe?
Záleží to od viacerých faktorov. Myslím, že to nie je až také zlé. Niekedy sa darí a niekedy to nejde tak ľahko, ako by som si predstavovala. U niektorých detí treba hľadať nové cesty a spôsoby, ako ich k tomu pritiahnuť. Lákadlom pre deti je to, že si dokážu zahrať to, čo počujú. Populárna hudba, ktorá ich obklopuje non stop z každého média, im je teda samozrejme bližšia, ako ľudová pieseň, ktorá sa stráca. Dnes mnohé deti poznajú viac anglických piesní, ako našich ľudových. Je to veľakrát problém aj na talentových skúškach. Niektoré deti nevedia zaspievať žiadnu pesničku. Dostať ich potom k vážnej hudbe chce zo strany pedagóga veľa tvorivosti a aj kompromisov: "keď popracuješ na tom, zahráme si aj toto" a takto sa to pokúšať vyvažovať. Nakoniec je prirodzené, že si chcú zahrať to, čo počúvajú a čo ich obklopuje, ale nakoľko je to hodnotné, je druhá vec.

 

Máte skúsenosti so súčasnou hudbou?
Slovenská súčasná hudba mi je blízka. Keď sa dostanem k novým notám a mám na to vhodného žiaka, hneď to hráme. Kurtága som lúštila, ale ešte som ho s nikým nehrala. Páčia sa mi netradičné techniky hry na nástroj, ako napríklad hra na strunách v skladbe Aeolská harfa od Henryho Cowella, ktorá ma očarila. Dúfala som, že to dám tento rok naštudovať jednej mojej šikovnej žiačke, ale nestihli sme to kvôli skúškam. Zvuk preparovaného klavíra, ktorý sme používali s pánom Jurajom Hatríkom v projekte Spievaj klavír, je takisto veľmi zaujímavý. Ja som za novú zvukovosť, dobre sa to počúva, ale pretože som to nikdy nehrala, len odkukávam, ako sa to dá urobiť. Ešte to neučím. Na súťaži Klavír 20. a 21. storočia v Bánovciach nám na workshope Andrea Bálešová zahrala veľmi zaujímavé súčasné skladby pre deti. Zo starších skladieb má úspech napríklad skladba od Ilju Hurníka Veselý poštár, kde deti klopkajú na veko klavíra. To sa chce každý naučiť. Deti bavia takéto veci. Preparovaný klavír je skôr tabu.

 

Aké edukatívne aktivity pre učiteľov ZUŠ by ste privítali?
Projekt Portréty je dobrá platforma a zároveň výzva pre učiteľov, aby sa zaujímali o súčasnú hudbu a dostali priestor, kde ju môžu prezentovať. To sa mi veľmi páči. Keď tak nad tým premýšľam, tak ako pedagóg by som privítala napríklad výzvu naštudovať skladbu s preparovaným klavírom a potom mať možnosť ju konzultovať. Môže to byť napríklad v rámci kontinuálneho vzdelávania. Bolo by to praktické a ľady by sa pohli. Stále je nás ale málo, čo sa v rámci školy do toho pustia. Mnohí môžu mať pocit "opusteného vojaka v poli". Počas roka nie je toľko priestoru na skúšanie a experimentovanie. K súčasnej hudbe ma vedú a posúvajú súťaže a festivaly, ktoré sú venované tejto hudbe. Napríklad Rajecká hudobná jar a Klavír 20. a 21. storočia v Bánovciach. V Rajci je to veľmi zaujímavé aj z toho hľadiska, že je to interpretačná súťaž a v jednej kategórii sú deti síce ročníkovo rovnaké, ale hrajú na rôznych nástrojoch. Podarilo sa nám raz vyhrať aj hlavnú cenu a tak sme boli na koncertnom turné víťazov v Bratislave, Rajci a Viedni, kde sme premiérovali slovenskú hudbu. Bolo to vynikajúce.

 

Ako sa vzdelávate v hudbe?
Navštevujem rôzne semináre a workshopy. Páčia sa mi semináre EPTA a semináre na spomínanej súťaži v Bánovciach, kde sme boli minulý rok. Viedol ho skladateľ a pedagóg Daniel Matej. Po spoločných prednáškach sme boli rozdelení do skupín podľa nástrojov. Klaviristi mali možnosť vypočuť si mnohé krásne skladby a skladbičky aj na preparovanom nástroji. Občas sú prednášky na univerzite v Ružomberku, ktoré sú niekedy celkom zaujímavé. Viackrát som sa zúčastnila Pedagogickej dvorany v Bratislave. So svojou žiačkou som bola na seminári venovanom hudbe F. Chopina na VŠMU, ktorý viedli Ida Černecká a Daniel Buranovský.

 

Podporuje vedenie školy takéto aktivity učiteľov?
Myslím si, že naše vedenie je k tomu otvorené. Teraz to nehovorím preto, že som zástupkyňa [smiech], ale bolo to aj pred tým. Riaditeľ to podporuje, no záleží to tiež od finančných prostriedkov. Vždy sa ale snažil vyjsť v ústrety.

 

Aké má Vaša škola projekty?
Klavírne oddelenie začalo robiť klavírny festival. Bola to moja iniciatíva. Chcela som pritiahnuť do Ružomberka kvalitných pedagógov a interpretov. Keďže v Ružomberku a okolí nie je veľa hudobno-vzdelávacích aktivít pre klaviristov, cítila som, že je to potrebné. Veľmi ma v tom podporil a pomohol mi vzácny človek František Pergler, ktorému vďačím za veľa. Prvý festival sme mali venovaný tvorbe J. N. Hummela, neskôr tvorbe Juraja Hatríka. Potom skladateľom, ktorí mali v danom roku určité výročie. Festival pozostáva z toho, že všetky deti si pripravia skladby daného skladateľa, ktoré predvedú pred publikom aj porotou. Okrem festivalovej prehliadky sa tešíme na seminár s niektorým pedagógom či interpretom a hlavne na podvečerný koncert pozvaných umelcov. Naposledy sme opäť spolupracovali s Jurajom Hatríkom, ktorý pre nás napísal projekt Spievaj klavír. Názov a mnohé piesne sú z jeho rovnomenného klavírneho cyklu. Autor vytvoril príbeh o klavíri, ktorý zničila banda chuligánov, no kamaráti – hudobníci ho krásnou hudbou vyliečia. Pri chorom klavíri sa používa preparácia nástroja. Je to integratívny projekt, do ktorého sa zapojili všetky odbory našej školy – tanečný, dramatický, výtvarný a hudobný.

 

Čo vás najviac teší v hudobnom školstve na Slovensku?
Je vynikajúce, že hudobné školstvo vôbec máme. Systém od základných umeleckých škôl až po vysoké školy je dobrá vec a je dôležité, aby to bolo zachované. Myslím si, že to pomáha nielen k hudobnému vzdelaniu, ale aj k pozdvihnutiu kultúry všetkých. Dnes už len tým, že hudobná výchova na základných školách sa vlastne nedá nazvať hudobnou výchovou, čo cítiť aj na deťoch. Myslím, že základné umelecké školy to zachraňujú.

 

Čo by ste radi zmenili, keby ste mohli?
Keby som mohla, zaviedla by som viac hudobnej výchovy na školách s kvalitnými pedagógmi, ktorí sú odborníkmi a nielen si vypĺňajú hudobnou výchovou svoj úväzok. Tiež by som si veľmi priala väčšiu prepojenosť medzi vysokým a základným školstvom. Aby didaktike hry na nástroji bola venovaná väčšia pozornosť, aby vznikali konečne slovenské klavírne či husľové školy a neboli sme odkázaní len na zahraničnú literatúru.

 


Rozhovor s Katarínou Šporerovou (pedagóg Martin Jurčo) a Katarínou Kameníkovou (pedagóg Andrea Ballová), žiačkami na ZUŠ Ľudovíta Fullu v Ružomberku.

 

 

Ako dlho už hráte spolu štvorručne ?
Katarína Šporerová: Dva roky. Tento rok sme boli na súťaži kde sme hrali cyklus Fresky od Pavla Kršku a Brahmsov uhorský tanec.

 

Prečo ste si vybrali hudbu ?
Katarína Šporerová: Ja som spätá z hudbou už od malička lebo celá naša rodina sa jej venuje. Od malička som počúvala aj klasickú aj modernú hudbu. Pokladám to za súčasť môjho života.
Katarína Kameníková: Myslím si, že som už od malička inklinovala k hudbe. V rodine nemáme hudobníkov okrem mojej mladšej sestry. Dosť veľkú rolu hrala moja učiteľka, ktorá má viedla a vedela mi priblížiť hudbu tak, že ma to začalo baviť.

 

Aké to je chodiť na klavír ?
Katarína Kameníková: Pre mňa to je zaujímavejšie ako základná škola.
Katarína Šporerová: Mala som obdobia, že sa mi nechcelo cvičiť a chodiť na klavír. Hrala som nezaujímavé skladby. Potom, ako sa mi zmenili učitelia, som v tom začala nachádzať niečo, čo sa ma vnútorne dotýkalo. Tak sa to rozbehlo. Teraz ma to veľmi baví.

 

Ktorá je vaša najobľúbenejšia skladba?
Katarína Kameníková: Fantaisie-Impromptu od F. Chopina.
Katarína Šporerová: Hrala som už veľa skladieb, ktoré sa mi páčili. Veľmi dobre sa mi hrá Brahms a je to jedno či je to sólová skladba alebo štvorručná. Tak isto hrávam rada skladby Rachmaninova, lebo sa mi páči ich zvuk.

 

 

Fero Király